História
Bratislava. Od Alfreda Nobela po Dimitrovku
História chemickej výroby v Bratislave sa datuje od jesene 1873, kedy vydáva prešporský mestský magistrát Alfredovi Nobelovi stavebné povolenie na výstavbu chemickej továrne na výrobu dynamitu. Bola prvou veľkou chemickou fabrikou na území súčasného Slovenska a vo vtedajšej monarchii v poradí druhou patriacou spoločnosti Alfreda Nobela. Fabrika vznikla na neobývanom území, severovýchodne od vtedajšieho Prešporku, smerom na Raču a Vajnory. Už vtedy sa vedelo, že na močaristej lokalite je vysoká hladina podzemnej vody, ale v tej dobe nebola tomuto faktu venovaná toľká pozornosť ako dnes.
Začiatky fungovania fabriky boli spojené s výrobou dynamitu, ktorý sa intenzívne používal predovšetkým v banskom priemysle, stavebníctve a pri výstavbe ciest a železničnej siete. V čase I. svetovej vojny pribudla výroba strelného prachu a vojenských trhavín. Po skončení vojny vláda prvej Československej republiky rozhodla o ukončení výroby výbušnín v závode a jej presune do novobudovaného závodu v Semtíne pri Pardubiciach. Vedenie fabriky tak bolo nútené hľadať nový výrobný program. Existujúce prevádzky sa využili napr. na rozvoj výroby kyseliny sírovej, ktorá sa používala pri rozbiehajúcej sa výrobe fosforečných hnojív. Náhradný výrobný program našlo vtedajšie vedenie aj v iných oblastiach, ako je chemická výroba. V roku 1924 došlo k výstavbe cukrovaru, ktorý však fungoval len krátko a po štyroch rokoch bola táto výroba zastavená.
V rokoch II. svetovej vojny za vojnového Slovenského štátu došlo k vlastníckym zmenám a kontrolu nad fabrikou nátlakom získal nemecký koncern IG Farben so sídlom vo Frankfurte. Tento sa stal smutne slávnym vďaka výrobe plynu Cyklón B pre koncentračné tábory Auschwitz a Auschwitz-Birkenau. Nemci v závode obnovili a rozšírili výrobu výbušnín. Zároveň našli využitie aj pre komplex odstaveného cukrovaru, v ktorom zriadili výrobu viskózovej striže v objekte nazvanom Vistra. Jednou z dôležitých vstupných surovín pre túto výrobu bol sírouhlík, pre starších Bratislavčanov známy svojím charakteristickým zápachom, zamorujúcim ovzdušie ešte aj koncom minulého storočia.
Po vojne a znárodnení v roku 1946 niesla továreň meno Chemické závody Dynamit Nobel, n.p. V prvých povojnových rokoch dochádza k zavádzaniu nových výrobných odvetví, z ktorých najvýznamnejšie boli výroba prostriedkov na ochranu rastlín (pesticídov), gumárenských chemikálií a prísad do plastov. Z pesticídov sa medzi prvými začal vyrábať známy insekticíd DDT (1950), neskôr HCH (hexachlórcyklohexán), známy skôr pod označením Lindan (1957). Z fungicídov sa najznámejším stal Novozir a z herbicídov produkty ako Aminex, Zeazín, Burex. Prvá výrobňa gumárenských chemikálií (urýchľovačov vulkanizácie) a prísad do plastov bola postavená koncom 40-tych rokov minulého storočia na rohu dnešnej Odborárskej a Vajnorskej ulice (dnes sa táto lokalita nachádza už mimo existujúceho areálu). V rokoch 1947-1951 bol postavený nový závod na výrobu viskózových vlákien, známy pod označením Závod mieru. Rozhodnutím štátu bola fabrika v roku 1951 premenovaná na Závod Juraja Dimitrova, n.p. na počesť bulharského komunistického predáka. Neskôr, v roku 1958, sa Závod Juraja Dimitrova zlúčil so Závodom mieru a spojený celok bol premenovaný na Chemické závody Juraja Dimitrova, n.p.
Nový názov zľudovel v skratke „Dimitrovka“
V období rokov 1960-1990 zaznamenala fabrika najväčší rozmach výroby. S pribúdaním nových výrob a nárastom produkcie sa prirodzene zvyšoval aj objem vypúšťaných exhalátov do ovzdušia a únik toxických chemikálií do pôdy a podzemných vôd. Súbežne s tým sa však rozrastalo aj mesto a bytová výstavba sa blížila až k hraniciam fabriky. Zápach sírouhlíka z výroby viskózovej striže a vlákien, kyslé a nitrózne plyny z výroby hnojív v ovzduší, odpady z výroby pesticídov v pôde – to všetko vyvolávalo nevôľu obyvateľstva, i keď v časoch budovania socializmu ju nebolo možné otvorene prejaviť. Dôležitejšie bolo plnenie ročných a päťročných plánov za každú cenu. Napriek tomu tlak na riešenie zhoršujúceho sa životného prostredia priniesol postupné utlmenie niektorých výrob, napr. zastavenie výroby kyseliny sírovej z pyritu a jej nahradenie novou výrobňou na báze dovozovej síry z Poľska (1975), zastavenie výroby sírouhlíka a jeho nahradenie dovozom (1977), odstavenie výroby viskózovej striže v závode Vistra (1978). V deväťdesiatych rokoch a na prelome storočí boli postupne odstavené aj ďalšie prevádzky – výroba vlákien v Závode mieru, výroba kyseliny sírovej, hnojív, pesticídov. Jedinou významnejšou investíciou do rozvoja výroby v tom čase bola výstavba novej prevádzky na výrobu gumárenských chemikálií pod obchodným názvom Sulfenax. Tá začala vyrábať v roku 1992 a k dnešnému dňu zostala jedinou fungujúcou chemickou výrobnou prevádzkou v areáli bývalej Dimitrovky. Výroba dynamitu, s ktorou sa fabrika narodila, pretrvala v neustále sa modernizujúcej podobe až do 21. storočia. Prevádzku priemyselných trhavín v areáli prevzala v roku 2008 česká štátna firma Explosia a.s. Pardubice - Semtín. Výroba postupne upadala a napokon bola v roku 2016 definitívne zastavená.
Žiadne miesto na svete nezvládne toľko chémie naraz
Z historických prameňov takmer presne poznáme výrobný program závodu, ale veľmi málo vieme o ochrane životného prostredia a hlavne podzemných vôd. Pre výrobu aj nakladanie s odpadmi samozrejme existovali interné i externé predpisy, v tej dobe však boli z dnešného pohľadu omnoho benevolentnejšie a ich dodržiavanie bolo tiež limitované potrebou čo najlepšie naplniť socialistický výrobný plán. Výrobný program pritom zahŕňal chemickú výrobu, z ktorej vznikali rôzne nebezpečné odpady. Tie sa podľa spomienok bývalých pracovníkov často uskladňovali v areáli fabriky, neďaleko výrobných budov, do vopred vykopaných jám, prípadne na iné voľné plochy a následne sa iba zaviezli zeminou.
Zachované inžiniersko-geologické a hydrogeologické prieskumy z obdobia druhej polovice minulého storočia boli zamerané predovšetkým na získanie podkladov súvisiacich s projekčnou činnosťou a určením podmienok pre zakladanie stavieb a nesledovali primárne zisťovanie stavu životného prostredia. Jeden z prvých geologických a hydrogeologických prieskumov bol realizovaný v roku 1964. Ani vtedy nikomu nešlo o životné prostredie. Zisťovalo sa predovšetkým, či taká vysoká kontaminácia, o ktorej každý tušil, nebude mať vplyv na základy budov. Vykonávateľ prieskumu, Chemoprojekt Přerov, vtedy napr. zistil, že znečistenie podzemnej vody síranmi prekračuje povolenú hranicu pre betóny vyrobené z trasových cementov1.
Aj v ďalšej štúdii, vypracovanej v roku 1976, sa konštatuje, že odpad z priemyselnej výroby, úniky z kanalizačného systému, už dlhší čas pôsobia nielen na podzemnú vodu, ale i na okolité horninové prostredie. Ďalej k zhoršovaniu kvality podzemných vôd dochádza pri otvorených skládkach surovín a chemických výrobkov a pri odkaliskách, ktoré sú v závode i mimo závod. Prienik infiltrovaných zrážkových vôd umožňuje transport týchto škodlivín do podzemných vôd2.
Je pravdou, že vtedajší súdruhovia začali medzitým tušiť, že niekde urobili chybu a zopár výrob zatvorili. Na zalepenie očí obyvateľov rozrastajúceho sa mesta zastavili v roku 1977 ekologicky i požiarne vysoko rizikovú výrobu sírouhlíka a toxického Lindanu3. Výrazne sa tým znížil zápach šíriaci sa z továrne a komunisti si pripísali červené body za zlepšenie zdravotného stavu pracujúcich. Zápach síce zmizol, ale podzemné vody sa znečisťovali ďalej. Na pozadí, bez vedomia obyvateľov mesta a širokej verejnosti, sa situácia monitorovala. V roku 1982 bolo v podzemných vodách zistené prekročenie limitných koncentrácií síranov 10 až 15-násobne, chloridov 7-násobne a CHSK 5-násobne4 (pozn. CHSK – chemická spotreba kyslíka).
Zmena prišla až so zmenou politického režimu. V priebehu deväťdesiatych rokov 20. storočia boli zastavené ekologicky neúnosné prevádzky, začal sa proces prechodu k súkromnému vlastníctvu. Ten dlhé roky brzdili nejasnosti v Mečiarových privatizáciách, ale výsledkom bolo, že v roku 2002 prevzal Dimitrovku (vtedy oficiálne spoločnosť Istrochem, a.s.) aktuálny vlastník. Ten už v prvých rokoch zabezpečil preinvestovanie jednej miliardy vtedajších korún do rozvoja a ekológie podniku tak, ako mu to určovala privatizačná zmluva. Miliónové investície do ochrany životného prostredia pokračovali aj v ďalšom období. Po rokoch nezáujmu zo strany štátu konečne nastal významný posun vpred.
Ako ďalej po desaťročiach znečisťovania?
Od roku 1964 hovorí každý prieskum to isté. Znečistenie je katastrofálne a nik presne nepozná jeho rozmer. Aj keď dnešná výroba prísne dodržiava všetky predpisy a stanovené limity, daň za predošlé roky ignorácie životného prostredia je vysoká.
Po tomto všetkom je smutno-smiešne, že pozemky bývalej Dimitrovky boli v databáze Slovenskej agentúry životného prostredia evidované len ako pravdepodobná environmentálna záťaž. Bolo to dané zákonom NR SR č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon), v znení účinnom od 1.11.2009, ktorý zaviedol pojem „environmentálna záťaž“. Nový paragraf 20a konečne hovoril o informačnom systéme environmentálnych záťaží. No každý majiteľ pozemku musel zabezpečiť prieskum na vlastné náklady, aby potvrdil, že naozaj zdedil znečistený pozemok. A stojí to milióny.
Cesta je dlhá a tŕnistá
Vlastník areálu bývalej Dimitrovky vykonal v roku 2009 prieskum, ktorý environmentálnu záťaž potvrdil. Výsledky prieskumu boli odovzdané Obvodnému úradu životného prostredia v Bratislave a záverečná správa bola uložená v archíve Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra. A čo je iróniou? Táto dokumentácia po celý čas bola a je k dispozícii všetkým ústredným orgánom štátnej správy, ktoré k nej majú neobmedzený prístup.
Zákon o starých environmentálnych záťažiach poznáme len od roku 2011. Vtedy bol vykonaný aj zatiaľ nepublikovaný prieskum zo severnej časti Dimitrovky, kadiaľ prúdia podzemné vody z Malých Karpát. Aj ten je voľne prístupný ústredným orgánom štátnej správy.
Ministerstvo životného prostredia SR v roku 2010 vypracovalo Štátny program sanácie environmentálnych záťaží na roky 2010-2015 a neskôr na roky 2016-2021. Lokalita „Bratislava – Nové Mesto – CHZJD – širší priestor bývalého závodu“ bola zaradená medzi najrizikovejšie lokality, odporúčané Ministerstvom životného prostredia SR na monitoring, podrobný geologický prieskum, prípadne sanáciu. Zo spomínaného programu sanácie zároveň vyplýva, že štát bude postupovať pri riešení sanácie v závislosti od disponibilných zdrojov.
Kto je zodpovedný?
Širší priestor bývalého závodu CHZJD možno dnes z pohľadu predchádzajúceho výrobného programu rozdeliť na viacero menších celkov, ktoré zohľadňujú v minulosti prevládajúce výroby na tej ktorej lokalite. Na jednom z nich už v roku 2016 požiadal vlastník pozemkov o určenie povinnej osoby.
Povinná osoba je právne označenie pre toho, kto je zodpovedný za odstránenie znečistenia. Primárne je ňou pôvodca znečistenia. V prípade areálu Dimitrovky boli takýmito pôvodcami bývalý národný podnik a neskôr štátny podnik, ktoré už zanikli.
Za istých podmienok upravených v zákone NR SR č. 409/2011 Z. z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov je možné určiť za povinnú osobu aj vlastníka pozemkov alebo právneho nástupcu pôvodcu, hoci samotnú envirozáťaž nespôsobili. Ich zodpovednosť je však vylúčená pri splnení niektorého z legislatívne upravených liberačných dôvodov.
Okresný úrad Bratislava na základe spomínaného návrhu vlastníka pozemkov ešte v roku 2016 právoplatne rozhodol, že povinnú osobu, ktorá zodpovedá za odstránenie tejto environmentálnej záťaže, nie je možné určiť. Povinnou osobou tak nie je ani vlastník pozemkov, ani súčasný prevádzkovateľ areálu.
Zákon ukladá, že ak nebolo možné určiť povinnú osobu, vláda Slovenskej republiky na návrh Ministerstva životného prostredia SR rozhodne o tom, ktoré príslušné ministerstvo má zabezpečiť vykonanie povinností povinnej osoby.
Faktom je, že viac ako štyri roky čakajú Bratislavčania na chvíľu, kedy vláda Slovenskej republiky na návrh Ministerstva životného prostredia SR vydá rozhodnutie, ktorým poverí príslušné ministerstvo začať s realizáciou odstránenia starej environmentálnej záťaže pod areálom Dimitrovky. Aktuálne je to v poradí už tretia vládna garnitúra, ktorá svoje rozhodnutie nezodpovedne odkladá.
Medzitým sa historická pamäť stratila, ľudia si vykopali studne bez povolenia a znalostí histórie územia v okolí fabriky. Bohužiaľ, z predošlého znečisťovania sa stal súdobý politický boj, v ktorom prehráva len a len príroda. Na neriešenie starých envirozáťaží pritom v roku 2020 upozornila parlament aj ombudsmanka5, ktorá kritizovala pasivitu zodpovedných orgánov a apelovala na to, aby jednotlivé okresné úrady z vlastného podnetu okamžite začali konanie o určenie povinnej osoby na sanáciu v jej správe zmienených starých envirozáťaží. Verejná ochrankyňa práv zároveň vyzvala k tomu, že je potrebné upraviť zákonnú lehotu, počas ktorej by bolo Ministerstvo životného prostredia SR povinné navrhnúť vláde a vláda následne rozhodnúť, ktorý rezort má zabezpečiť vykonanie povinností pri odstránení záťaže.
1 Novák, A., 1964: Zpráva o výsledku geologického a hydrogeologického průzkumu v Chemických závodech Jiřího Dimitrova v Bratislavě
2 Dolhá, O., Holéczyová, Z., Gomolčák, F., 1976: CHZJD-vyhodnotenie geologického prieskumu – etapa rešerš
3 ChemZi 2011 - 2012, T. Dérer
4 Klaučo, S., Ďungelová, H., Richter, P., Kovařík, K. Bímová, J., 1982: Bratislava – CHZJD – inžiniersko-geologická mapa – hydrogeologický a hydrochemický prieskum, záverečná správa
5 https://www.vop.gov.sk/files/2020_XX_TS_VOP_predklada_parlamentu_mimoriadnu_spravu_o_envirozatiaziach_FIN.pdf