Svedectvá bývalých zamestnancov

Vedúci prevádzky výroby viskózy:
„Pri výrobe viskózy vznikalo viacero odpadov. Išlo napríklad o zvyšky alkalickej celulózy, zvyšky xantogenátu celulózy, odpadové vody z procesu chladenia. Výroba produkovala aj emisie sírouhlíka a jeho zlúčeniny – merkaptány. Tuhý odpad sa zhromažďoval do kovových kontajnerov a v určených intervaloch odvážal na skládku do Budmeríc. Tekutý odpad ústil do spoločnej chemickej kanalizácie, ktorá bola laboratórne sledovaná. I keď som býval v Mierovej kolónii, nevnímal som existenciu výroby hodvábu ako obťažujúci faktor. Ale našli sa obyvatelia z okolia, ktorí sa sťažovali na občasný zápach z hodvábu. Ten však nebol len produktom výrobnej časti viskózy.“

Vedúci prevádzky mechanicko-chemickej čističky odpadových vôd:
„Odpadové vody z chemickej výroby podniku CHZJD boli čistené len mechanickou sedimentáciou nerozpustných látok s následným odstraňovaním a zneškodnením na skládkach v Budmericiach a prechodne aj na skládke vo Vrakuni. Tu je treba podotknúť, že legislatíva bola vtedy veľmi benevolentná a na úrovni vtedajšieho poznania. Existovali však aj projekty odpadového hospodárstva, ktorých technické parametre predbehli našu legislatívu. Išlo napríklad o kazety na zneškodňovanie odpadov v Budmericiach. Nová čistiareň odpadových vôd bola spustená až v roku 1987, pričom kvalita odpadových vôd zodpovedala požadovaným  parametrom. Podľa môjho názoru najhoršie rozhodnutie o spôsobe zneškodňovania odpadov bolo zneškodňovanie v bývalom riečisku Malého Dunaja vo Vrakuni. Problém vytvárala aj tá výroba podniku, ktorá spôsobovala zápach v ovzduší, a to najmä na sídlisku Mierová kolónia.“

Vedúci prevádzky zvlákňovania hodvábu v Závode Mieru:
„Pri výrobe hodvábu vznikali ako splodiny napríklad sírouhlík a sírovodík a zo zvlákňovacích strojov unikali do pracovného prostredia prevádzky. Tieto plyny boli cez komín vypúšťané do okolitého ovzdušia. Prekračované boli koncentrácie exhalátov v pracovnom prostredí a preto mali pracovníci predpísané používať individuálne ochranné prostriedky - respirátor  a okuliare. Výrazný zápach sírovodíku bolo cítiť najmä na vstupe do Bratislavy v úseku od Zlatých pieskov až po CHZJD. Najmä z procesu zušľachťovania hodvábu vznikali kvapalné odpady vo forme kyslých a zásaditých odpadných vôd. Tie boli po prečistení vypúšťané do Dunaja vo Vlčom hrdle.

Výroba hodvábu bola nepretržitá 11 mesiacov a následne bola dvoj až trojtýždňová odstávka, počas ktorej sa vykonávala kontrola, údržba a revízie zariadení v zmysle platnej legislatívy. Vyhovujúci stav vydržal cca 10 – 11 mesiacov, mesiac pred odstávkou sa však už prejavovali miestne netesnosti a praskliny z dôvodu nešetrného zaobchádzania zo strany obsluhy, čím dochádzalo k únikom do podlažia. Všetky tuhé odpady sa vyvážali na skládku kyslého odpadu, čo bola ohradená plocha vydláždená kyselinovzdornou dlažbou, odkiaľ sa odpad denne vyvážal na skládku chemického odpadu do Budmeríc. Pre skládku kyslého odpadu platilo to, čo pre kanalizáciu - jej tesnosť  nevydržala celý rok a bolo ju treba opravovať dva- až trikrát do roka.

Pripomienky zamestnancov boli najmä v oblasti pracovného prostredia kvôli dlhodobému pôsobeniu sírouhlíka na organizmus. Po 10 a viacročnom pôsobení v prevádzke zvlákňovania sa koncentrácia absorbovaného sírouhlíka v tkanivách, najmä v tukových bunkách dostávala na úroveň poškodzujúcu zdravie. Poškodenie zdravia viedlo k trvalým následkom a postihnutým pracovníkom boli priznané choroby z povolania a trvalá invalidita.“

Riaditeľ divízie výroby polypropylénových vlákien:
„Pri výrobe polypropylénových vlákien vznikali ako odpad napríklad pevné tuhé bloky a plynné splodiny. Malá časť plynnej zložky bola odvedená do ovzdušia a skondenzovaná mazľavá hmota putovala do zberných nádob a bola odvážaná na skládku chemických odpadov. Spomínam si, že pri nábehu nových prevádzok, kým sa ustálila technológia, vzniklo veľké množstvo odpadov, ktoré nebolo možné ihneď spracovať a boli skladované na voľnom priestranstve. Po nejakom čase potom bola inštalovaná linka na regranuláciu.“

Dispečer výroby granulovaných viaczložkových hnojív:
„Pamätám si, že pri výrobe granulovaných viaczložkových hnojív mnoho odpadov išlo priamo do zeme a potom to vyzeralo ako mesačná krajina. Za socializmu sa veľmi slabo realizovali kontroly a veľa vecí sa tutlalo. Zložky hnojív boli pritom nebezpečné aj pre človeka, nehovoriac o zápachu z výroby. Problémy vo výrobe boli aj s nadmerným množstvom unikajúceho sírouhlíka, ktorý bol veľmi agresívny a ten ohrozoval aj pracovníkov a dodnes je ako odpad v zemi nebezpečný.“